Rozprávka

O dobrej rade nezbednej víly

 


Kde sa to stalo: v dedine Jablonov nad Turňou
Kedy sa to stalo: veľmi dávno, asi pred tristo rokmi 

Bolo ráno. Slnko práve vyšlo spoza vrchov a stúpalo pomedzi oblaky až hore na belasú oblohu. Pastieri vyháňali na pastviny stáda oviec, kosci na lúkach brúsili kosy a včely vyleteli z včelínov, aby nazbierali sladký nektár. Celá dedina sa zobúdzala do nového dňa. Aj slimáčik Krasko sa zobudil. Pozeral, kde sa to ocitol, no okrem jabĺk nevidel nič. Iba jablká, jablká a zasa samé jablká. Aj sa tomu potešil, lebo už bol hladný. Slimáčik veľa nezje, ale rovnako ako každý iný tvor, aj on má maškrtný jazýček. Niečo mu chutí a niečo nie. Ochutnal teda a od radosti až zahvízdal. Jablká sladké, zrelé, plné lahodnej šťavy a úžasnej vône chutili ako tá najväčšia dobrota. Krasko jedol, jedol a jedol, až si tak naplnil brucho, že by sa hádam ani do ulity nevmestil. A ulita je jeho domček. Kam pôjde spať? Chvíľku nad tým rozmýšľal, ale potom si povedal, že najlepšie urobí, ak bude celý deň chodiť hore a dole. Všeličo objaví a možno mu aj dovtedy vytrávi. 

Krasko liezol na kopu jabĺk, stále vyššie a vyššie, až sa dostal úplne hore. Chudák, bol celý udychčaný a potreboval si oddýchnuť. Pozrel naokolo a zdalo sa mu všetko voľajaké známe. Akoby tu už niekedy bol. Videl veľkú dedinu, čo ležala v krásnom údolí. Z oboch strán sa dvíhali nahor strmé svahy a na ich vrcholoch sa rozprestierali slnkom zaliate planiny.
Slimáčik Krasko zbadal aj akúsi čudnú dlhú a veľkú stavbu bez okien. Naozaj čudnú, lebo taký veľký dom by možno potreboval iba obor alebo celá obria rodina. 
„Čo to môže byť?“ opýtal sa sám seba a ostal veľmi prekvapený, keď zrazu začul odpoveď. 
„To je Granárium.“ 
„Neviem, čo je Granárium a neviem ani, kto tu hovorí,“ povedal Krasko, lebo naozaj nikoho nevidel. 
„To preto, že ti sedím na domčeku,“ zasmial sa ktosi tichým jemným hlasom.
„A ako to, že ťa necítim?“ čudoval sa slimáčik Krasko, ale to už z jeho ulity zletel motýľ a sadol si rovno pred neho. Motýľ bol krásny, jeho krídla hrali mnohými farbami, najmä červenou a trochu i modrou a žltou. Bol krehký a ľahučký, že ho Krasko na ulite naozaj nemohol cítiť. 
„Som babôčka. Bartolomej babôčka, lebo babôčka môže mať meno alebo Barbora alebo Bartolomej,“ predstavil sa motýľ. 
„Ja som slimáčik Krasko a rád by som vedel, čo je to Granárium,“ predstavil sa aj Krasko. Hneď na prvý pohľad si obaja padli do oka a motýľ babôčka Bartolomej sa pustil do vysvetľovania. 
„Hovorí sa, že kedysi na tomto mieste boli iba močiare. Keď tu prišli prví ľudia, aby si založili dediny, nemali kde stavať svoje domy. Všade nachádzali iba rozmočenú zem. Rozhodli sa, že vykopú koryto rieky, do ktorej voda stečie a zem premenia na polia a vinice. Ale hovorí sa tiež, že i keď tvrdo pracovali, šťastie by nemali, ak by im nepomohol zázračný hadí drak.“
„Jasné! Že som na to hneď neprišiel! Naozaj som tu už bol! A nielenže som tu bol, ale stretol som aj hadieho draka šťastia! Spí v jaskyni ukrytý pred svetom. Spí tam celých sto rokov a hore je potom iba jedinú noc. Ale zem, nad ktorou v tú noc preletí, bude šťastná, úrodná a ľudia plní radosti. Veď ja som na tom haďom drakovi vtedy lietal!“ nadchol sa slimáčik Krasko a spomenul si, ako to všetko bolo. Údolie sa od tých čias poriadne zmenilo. Videl, že hadí drak šťastia urobil naozaj veľké kúzlo. 
Motýľ babôčka Bartolomej pozrel na Kraska, akoby mu preskočilo. Nakoniec, kto by niečo takéto slimáčikovi uveril? Nevedel nič o jeho zázračnej schopnosti. Ani netušil, že Krasko sa zobudí každé ráno v inom čase a na inom mieste. Motýľ Bartolomej si myslel svoje a vravel ďalej, akoby Kraska ani nepočul. 
„Ľudia tu pestujú najlepšie ovocie v kráľovstve. Aj jablká, aj hrušky, aj hrozno. Niekedy ich majú toľko, že nevedia čo s tým. Preto začali kopať pivnice a odkladajú ovocie aj do nich, aby si mohli pochutiť aj v zime. A keďže je to tu už naokolo všade samá pivnica a všetky sú už plné, zemepán z blízkeho hradu nechal postaviť veľký sklad a nazval ho Granárium. Je plný všakovakých dobrôt. A je aj veľmi dôležitý. Dokonca taký dôležitý, že má i vlastného kráľovského správcu," ukončil svoje rozprávanie motýľ babôčka Bartolomej a významne sa pozrel na Kraska. 
„Ale prečo je toľko jabĺk aj vonku? Prečo ich neodnesú do Granária?“ Krasko bol zvedavejší a zvedavejší, a tak sa pýtal. Vedel, že iba tak sa dozvie viac. 
„Pretože tento rok bola úroda ešte lepšia, ako býva inokedy, ostali kopy jabĺk vonku. Je ich tak veľa, že už sa nevmestia ani do Granária.“
„A čo bude s tými jablkami?“ 
Krasko vedel, že nechať ovocie pod šírym nebom by bolo zlé. Pršalo by naň, po čase by zhnilo, a to by bola veľká škoda. A tu sa motýľ babôčka Bartolomej znova rozhovoril. Vravel, že kráľovský správca Štefan už horekoval, chodil hore dole nešťastný a chytal sa za hlavu. Vraj všetko ovocie naozaj niet kam uložiť a ak by vyšlo navnivoč, bola by to obrovská škoda. Tak nad tým rozmýšľal a rozmýšľal dlhé tri dni a tri noci. Rozhodol sa, že kým nedostane dobrý nápad, ani oko nezažmúri. Ale spať treba. Spánok je silný a ak si ho človek odopiera, i tak si spánok k nemu cestu nájde. 
„A čo bolo ďalej?“ vyzvedal Krasko.
„Keď kráľovský správca Štefan stále na nič neprišiel, išiel sa na poludnie aspoň trochu poprechádzať. No bol unavený, a tak si sadol na zem k týmto jablkám. Tu ho spánok premohol. Štefan, aký bol dlhý, vyvalil sa na zem a zaspal. Sníval sa mu krásny sen. Videl v ňom nádherné víly, ako tancujú na lúke a voľačo pijú. Nevedel čo, ale tá najkrajšia z víl nalievala z čaše do pohárov akýsi nápoj, ktorý krásne rozvoniaval. Správca Štefan až poťahoval nosom a usmieval sa. Nádherné víly sa mu veľmi páčili. Pretože na neho svietilo slnko, poriadne vysmädol. Utekal za nimi, naťahoval ruky a prosil ich, aby mu z tej čaše dali napiť. Ale víly, i keď vyzerajú jemne a krehko, sú neposedné a rady si robia z ľudí dobrý deň. Pobehovali po lúke a smiali sa, že ak chce čo by len jeden hlt, nech ich chytí. Lenže Štefan nechytil ani jednu. Keď už bol celkom unavený a víly stále nezbedné, tá najkrajšia mu poradila, nech nestráca čas. Nech si urobí taký nápoj sám, veď vraj má z čoho. Vtedy sa kráľovský správca Štefan zobudil. A keď sa zobudil, vieš čo sa stalo?“ opýtal sa motýľ babôčka Bartolomej. 
„Neviem, prosím, pokračuj,“ Krasko od napätia takmer ani nedýchal. 
„Tak keď sa správca Štefan zobudil, sen skončil, víly už nevidel, ale vôňu toho úžasného nápoja ešte cítil. Nešlo mu do hlavy, ako je to možné. Vtedy nás zbadal. Nás, motýle babôčky, ako lietame okolo jabĺk, ako na ne sadáme a ako z nich pijeme sladký nektár. Kráľovský správca Štefan sa postavil, zasmial a hneď utekal domov. Nechal si k sebe privolať dedinského hlásnika a nakázal mu, čo má robiť. Hlásnik potom chodil po celej dedine a bubnoval. Hlásil ľuďom, že kto má viac jabĺk ako potrebuje, nech ich prinesie do Granária, aby z nich urobili sladký mušt. A tu začali prichádzať ľudia z každej strany. Niektorí niesli iba košíky, iní veľké koše, a poniektorí viezli jablká v celých kopách na vozoch. Neboli to iba gazdovia z Jablonova nad Turňou, ale aj z blízkych dedín Hrušov a Silická Jablonica. Všade bolo dosť ovocia. Nakoniec, všetky tri dediny získali od ovocia aj meno. Jablonov nad Turňou a Silická Jablonica podľa jabĺk a Hrušov podľa hrušiek. Všetkým sa Štefanov nápad páčil a najviac sa mu tešili deti. Veď ktoré dieťa by nemalo rado mušt z jablčného nektáru? Ten chutí aj vílam, aj dospelým, aj deťom, aj mne.“
„Aj mne,“ olízal sa Krasko a potom sa ešte dozvedel, že práve dnes by mal byť mušt hotový a o chvíľu začne veľká slávnosť. Stretnú sa na nej všetci dedinčania, ba aj veľkí páni tu prídu a budú spoločne popíjať nápoj z ovocného nektáru. A keď im bude chutiť, tak na druhý deň začnú vyrábať mušt aj z jabĺk, na ktorých práve sedeli Krasko s motýľom Bartolomejom. 

Tak i bolo. Slimáčik s motýľom sa až do večera pozerali, ako sa ľudia okolo Granária veselia, popíjajú sladký nápoj a spievajú. Mušt chutil najmä deťom, ktoré si ho nevedeli vynachváliť. A prečo by aj nie, keď ho vyrobili zo sladkého nektáru, na ktorom si pochutnávajú i krehké motýle a najkrajšie víly. Prišla aj muzika, husári a krásne dievčiny, a keď začala rezká tancovačka, všetci sa spoločne zabávali. Tak, ako to zvyknú robiť šťastní ľudia, ktorí sa majú radi a vedia, že spoločne dokážu urobiť svet krajším. 

Bol si už niekedy v Jablonove nad Turňou? Ak sa tam vyberieš na výlet, uvidíš aj Granárium – budovu, ktorú nechal postaviť hradný pán. Vedie odtiaľ aj turistická cesta k zrúcaninám hradu Szádvár, ktorý je v Maďarsku. V Granáriu sa teraz nachádza penzión, kde sa môžeš s rodičmi ubytovať a v lete sa aj dokonca okúpať v bazéne. Majú tam aj pece, v ktorých pečú chlieb. Môžeš odtiaľ chodiť na rôzne výlety. Všade naokolo sú planiny, kde je naozaj krásne. Vedú tam rôzne turistické značky. A ak budeš mať šťastie, uvidíš aj srnky a jelene. Je to veľmi pekné miesto, tak neváhaj. V Granáriu je aj rozprávková kancelária.